Polročné vysvedčenia
Veľmi nepopulárna téma, no bolo by nehorázne ju nespomenúť. Končí sa polrok. Bohužiaľ len ten prvý. Pre prímanov a prvákov bol skúškou, či majú na to, chodiť na našu školu. Pre nás ostatných len ďalší začiatok jedného z nudných rokov na našej milovanej Biličke. Ale tento polrok bol predsa len niečím iný. Mnoho noviniek, či už pozitívnych alebo negatívnych ovplyvnilo priebeh prvej časti školského roku 08/09. Asi najväčšou senzáciou bolo, keď sa pán exriaditeľ Milan Antala rozhodol konečne odísť. Na stoprvý pokus sa mu to podarilo a na jeho kreslo zasadol nový panovník. Či tyran alebo spravodlivý kráľ, stále nemožno určiť. A kto je tým spomínaným mužom? Dúfam, že všetci viete. Jedná sa o zanieteného volejbalistu, mgr. Jána Dančíka. Naše gymnázium prebral do rúk okúzľujúci rečník. Jeho slávnostný príhovor na našej stužkovej..pardon.. na všetkých stužkových mal niečo do seba. Zasmiať sa na ňom dalo, pobavil hlavne svojich rovesníkov. Básnický talent mu nemožno odoprieť, preto je na správnom mieste otázka pre slovenčinárky, prečo sa o takom velikánovi slovenskej poézie neučíme na hodinách literatúry. Viac ako štúrovci či prekliati básnici nás zaujímajú hrdinovia dnešnej doby na čele s naším milým riaditeľom.
Ďalšou novinkou študáckeho života sú ISIC karty. Naša dochádzka sa ocitla pod drobnohľadom zhruba od začiatku novembra. Avšak máme šťastie, stará dobrá Bilička nás nesklamala a z času na čas si môžeme vydýchnuť. Mnohí z vás si určite všimli, že kontrolka hlásiaca funkčnosť zariadenia občas zlenivie a prestane svietiť. Vtedy karhanie nášho pána školníka, že sa neprihlasujeme, utíchne a príde karhanie, že prečo sa to prihlasujeme, keď to nefunguje. "Čo máme robiť ujo?", pýtajú sa ustráchaní prímani či im vekovo podobní. Ale neodopieram zjednodušenie života, ktoré priniesli so sebou spomínané ISIC karty. Sám som si uplatnil množstvo zliav a taktiež kartičku využívam ako potvrdenie o návšteve školy. Vivat la ISIC.
Čo ďalej? Nová kamarátka na chodbe pri bufete, slečna kopírka. Ochotne nám pomáhala s kopírovaním dokumentov či už extra dôležitých (ťahákov a písomiek) alebo tých menej dôležitých (samotné učivo). Ale čo robiť so staromódnym kamarátom? Kto našej milej slečne vysvetlí, že koruny už neplatia? Nie a nie prejsť na euro. Preto každý študent doma rozbíja prasiatko, hrabe v starých rifloch a hľadá ľudí, čo pri sebe majú slovenské koruny. Je to milý druh nostalgie, koruna nám chýba všetkým. Ale každému raz odzvoní, že? (horúca novinka, za 10 centov až tri kópie)
Po takýchto hrejivých témach prejdem na chladné. Zima. Deň po tom. Ako kulisy tomuto studenému filmu o zmrznutí celého sveta zrejme poslúžili priestory biličkárskeho gymnázia. Krutá zima postihla nielen celé Slovensko ale aj našu kotolňu. Z teplých domovov sme v bojových podmienkach prežívali v útrobách našich tried. Odpočítavali sme sekundy do zvonenia, aby sme sa šli cez prestávku zahriať čajom v bufete. A na konci vyučovania prišla slastná odmena, šli sme von. Do 10-stupňového hrejivého zimného vánku. Naozaj, v tomto čase to bolo v škole k nevydržaniu. Ale ako pán riaditeľ slúbil, tak aj splnil. Po odvysielaní reportáže, v ktorej sa naša škola opäť preslávila, prišlo globálne oteplovanie celej Biličky. Vyzliekli sme bundy, poniektorí nahodili prezúvky, no rozhodne každý si povedal: "Teplo domova."
Toto bol v skratke rok 2008 a časť roka 2009. Aké vysvedčenie si zaslúži Bilička, musíme posúdiť my všetci, my žiaci. Ja navrhujem 2, poprípade 2-, pretože napriek tomu, že to občas nešlo podľa našich predstáv, nemôžeme (a ani nesmieme) odoprieť snahu vedenia školy o čo najlepšie podmienky pre svojich študentov. Veď my sme to najdôležitejšie, poklad každej školy, žiaci. Bez žiakov niet školy, no ani bez profesorov. Preto vás prosím, správajte sa k profesorom čo najúcitvejšie, aby sme mali sladký život, dolce vita, až do maturity. Vivat Academia, vivant professores, vivat membrum quodlibet, vivant membra qaelibet, semper sint in flore. Áno, nech každý z nás prekvitá, tak ako znejú slová starej študentskej piesne, ktorou sa lúčia žiaci so svojimi školami už asi 200 rokov. Prvý polrok je za nami, čaká nás nemenej ľahší, naopak ťažší polrok druhý. Všetkým želám veľa šťastia a nespočetné množstvo tvrdo zaslúžených jednotiek.